Spomínanie.

Dnes ráno nás zobudil divný hluk. Mne sa z teplých perín nechcelo, tak sa obetoval manžel a vykukol von. Vo vedľajšom vchode vytopil sused, našťastie z prvého poschodia, suseda z prízemia. Tým ktorým sa chcelo, to ešte vonku nejaký čas rozoberali, ja som sa zavŕtala hlbšie do perín a zaspomínala som si.

Keď sme boli ešte mladí manželia s dvoma malými deťmi mali sme troch psov. Dvoch krásnych veľkých novofunlanďanov a jedného malého fúzača. Veľkí psi boli vonku a ten malý nezbedník bol s nami vo vnútri. Na chodbe mal pelech kde spával a bol zvyknutý, že v noci som dvere zatvárala aby sa nemotal a nespával v obývačke lebo to on rád. Raz v noci som sa zobudila nato, že malý Muky šteká. Poznáte to, najprv som sa  prevrátila na druhý bok a pomyslela som si,  veď on prestane a keď neprestal pomykala som muža a povedala som mu to, čo už dávno vedel, že Muky šteká. Tak sme sa chvíľu naťahovali kto toho nepodareného psa pôjde umravniť, veď ešte deti pobudí. Aj keď som o to nestála, tá česť pripadla mne. Vytiahla som nohy spod periny a frfľajúc, že zase ja, spustila som nohy na zem rovno ...... no poviem vám, rovno do vody. Samozrejme ako správna žena som zajačala, že nás vytápa, lenže nás nemal kto vytápať. Muž vyletel z postele a už aj sme sa brodili po byte a hľadali odkiaľ tá voda ide. Pamätám si, že v kúpeľni na záchode vyletela nejaká hadička a tá nám takmer kompletne vytopila spálňu, kuchyňu, obývačku len tak lízla pri dverách, ale do detskej sa nedostala a to len vďaka nášmu Mukynovi ktorý keď mu začalo zatekať do brloha tak sa samozrejme začal jedovať a štekať. Podotýkam, že bolo asi pol jednej v noci a nebyť psa tak nato prídeme až ráno o pol siedmej keď sme vstávali. Je pravda, že do rána sme vyhadzovali koberce a vytierali vodu, ale nezabudli sme ani stále chváliť nášho záchrancu. A hneď ráno keď bolo treba vystrojiť deti do škôlky a do školy dostal Muky jedno krásne volské oko lebo to on miloval.

A tak sme dnes ráno ležali v posteli a spomínali na všetky naše zvieratká. Na novofunlanďanov Cedru a Andyho, na fúzača Mukyho, na miešanku Dorku, na korelu Filipku, na káčera Gusta ktorý chodil za našim dedkom ako psík a on mu dal meno Gusto a my sme ho zo smiechom hrešili, že preboha dedko nemôžeš vykrikovať po kačici Gusto, veď ťa zavrú. Nakoniec ale Gusto zniesol vajce a bola z neho Gustínka. Pre tých čo nechápu, žili sme v socializme a zrovna vtedy bol prezidentom Gustáv Husák.

Veľa ich bolo, zvieratiek ktoré nám prirástli k srdcu, ktoré sme milovali a na ktoré z láskou spomíname. V týchto dňoch k nim bohužiaľ pribudol náš verný kamarát a oddaný strážca, milovaný čau-čau Neo. Jeho miska pri štedrej večeri ostane prázdna.

Je čas Vianoc, čas spomienok na našich najbližších, ktorých sme milovali a ktorých nikdy milovať neprestaneme aj keď už nie sú medzi nami. Dúfam, že mi odpustíte, keď poviem, že v mojim srdci navždy zostane môj milovaný Neo aj keď to bol iba pes.  

NEO †10.12.2010