štvrtok 11. septembra 2014

Neuveriteľný príbeh len pre silné povahy.

        Som sama doma. Sedím v kresle, na kolenách krabicu od topánok plnú fotiek. Prehrabávam sa fotkami a spomienkami. V ruke mi zostala jedna fotka. Nikdy sa nedostala, tak ako aj ostatné z krabice, do žiadneho albumu. Je na nej môj muž v zamastených montérkach. A mne sa pred očami odvíja príbeh. Ak ste slabšie povahy, prestaňte čítať. Ak si myslíte, že to zvládnete, čítajte ďalej. Vyrozprávam Vám tento neuveriteľný príbeh.



Boli sme mladí manželia s dvoma malými deťmi. Mužova sestra, moja švagriná ženila syna. Tak ako je na dedine zvykom pred svadbou, zabíjali sa dve doma odchované prasiatka. A tak, aby sme pomohli, sme sa celá rodina zišla u švagrinej už vo štvrtok. Plán bol jasný. Vo štvrtok a  piatok zabíjačka a pečenie zákuskov. V sobotu svadba. V nedeľu poprávky. Taká normálna dvojdňová dedinská svadba.
Vo štvrtok ráno sa vstávalo za tmy. Môj muž bol pridelený do zabíjačkovej čaty a ja s deťmi do zákuskovej. Za styčného dôstojníka bol menovaný dedko, môj svokor. Len on jediný mohol chodiť z jedného pracoviska na druhé, prinášať správy a odnášať chlapom kávu. Za šoféra, zodpovedného za dovoz a rozvoz s prísnym zákazom pitia alkoholických nápojov bola určená ženíchova sestra Tánička.
Deň nám príjemne plynul pri miešaní krémov, pití kávičky a nejakého to štamprlíčka a pri nezávislom babskom trkotaní. S chlapmi sme sa skoro ani nevideli. Mali zakázané chodiť do kuchyne medzi sladké, z dôvodu kontaminácie jednotlivých pracovísk. Styčný dôstojník dedko, ako správny chlap radšej trávil čas s babami, pekne v teplúčku, v kuchyni. Práca aj zábava vrcholila a práve otriasal kuchyňou ďalší výbuch smiechu keď sa rozleteli dvere a vo dverách stál môj švagor, zakýval na Táňu a už ich nebolo. Asi si išiel kúpiť cigarety, ozval sa ktosi. A ďalej sme pracovali tam kde sme prestali.
Prešli snáď aj dve hodiny, keď sa dvere rozleteli druhý krát. Vo dverách stál môj muž v zamastených montérkach a s obrovským zafáčovaným prstom – prostredníkom. V kuchyni ticho a potom všetci naraz: Preboha, čo sa ti stalo? Čo si robil? To si mi nevedel povedať? Išla by som s tebou? Ty si neni normálny! To si nevieš dávať pozor? A koľko si si vlastne ufaklil z toho prsta? a zase ticho..... Ty si sa neporezal? Ty si si z prsta odrezal?????!!!!!!
No pokúšali sa o mňa mdloby. Bolo na čase dozvedieť sa čo sa vlastne stalo.
Príbeh celkom krátky: chlapci mleli mäso na klobásky, prštek sa môjmu mužovi šmykol a elektrický mäsomlynček mu ufikol jeden článok prostredníka. Rýchla a efektívna amputácia. Keď prišli na pohotovosť doktor sa ich hneď pýtal, že kde majú ten utrhnutý článok prsta, že mu ho prišijú, že je veľká pravdepodobnosť, že prirastie. Vtedy sa chlapci priznali, že ten kúsok mäsa hľadali a hľadali, ale v tej pomletej hore bravčového mäsa ho nenašli. A tak mužovi prst zašili a poslali ho domov. Koniec príbehu? Ale čoby, pokračujeme.
V kuchyni zostalo hrobové ticho. Až hmatateľne bola cítiť šíriacia sa hrôza. Prvá prelomila ticho Elenka, svadobná mama: „A to chcete povedať, že v klobáskach máme ľudský prst?“ „Iba kúsok“ hlesol môj muž. „A čo budeme teraz podávať na svadbe?“ opýtala sa Elenka. „No predsa klobásku“ zakričali sme mi ostatní zborovo. A potom to prišlo. Každý navrhoval niečo iné, ale vzhľadom k množstvu vypitého alkoholu všetky alternatívy boli zamietnuté. A s tým, že ráno je múdrejšie večera, sme išli spať.

V sobotu ráno si nás svadobná mama pekne zoradila a oznámila nám bojový plán. „Pred sobášom sa všetci zídeme v sále, bude podávané pohostenie, zabíjačkové špeciality a teda aj TÁ klobáska. Je nás tu ako hadov, bol by v tom čert aby sa zrovna TÁ klobáska nedostala na náš tanier. Ak TO niekto objaví, nie, že začne kričať, že TO našiel. Pekne v tichosti vyhodiť. Nikto sa nesmie nič dozvedieť.“ a s týmto nás prepustila.
Sobotňajšie predpoludnie ubehlo ako voda a my sme už vyobliekaní sedeli spolu s ostatnými svadobčanmi vo vyzdobenej sále. Najprv sa podávalo pohostenie, potom malo nasledovať pýtanie nevesty, sobáš no a nakoniec svadobná hostina.
Stoly sa prehýbali pod zabíjačkovými dobrotami. Pečené mäso, jaternice no a samozrejme pečená klobáska. My čo sme vedeli, sme po sebe pokukávali, uškŕňali sa a po chvíľke podaktorí odvážlivci začali vykrikovať: „Ja nič, a ty?“ „Ja tiež nič ale snažím sa“ ostatní po nás nechápavo pokukovali, svadobná mama strúhala zúrivé ksichty a môj syn sa ma opýtal: A čo to hľadáme? vy ste tam zapiekli korunky?“ po mojom kŕčovitom úsmeve sa načiahol a zobral si z misy ďalší kúsok klobásky.
Svadba prebehla tak ako mala. Spestrovali ju naše občasné výkriky, že sme ešte nenašli. Ostatní nechápali, svadobná mamka bola spokojná, škandál sa nekonal.
Ostali sme až do pondelka. Mužov kúsok prsta sa nenašiel. Dostali sme výslužku, sadli do auta a odišli domov.
Pýtate sa kde je ten neuveriteľný príbeh? kde je pointa? dočkáte sa...
Doma sme vybalili a napchali do chladničky všetko čo sme dostali. A bolo toho požehnane. Polovica torty, krabica zákuskov. Vyprážané rezne, zemiakový šalát, jaterničky, klobásky....
„Evka tú klobásku hneď upeč, je len zaúdená, dlho nevydrží“ prízvukovala mi švagriná keď sme odchádzali. A tak som spravila ako povedala. Klobásku som dala na pekáčik a v trúbe som ju upiekla. Muž si dá horúcu na večeru a čo ostane si zoberie do práce. Večer si muž naložil na tanier, sadol si ku stolu a po chvíli sa z kuchyne ozvalo: „Prosím ťa poď sem.“ Šla som, do dnešného dňa ľutujem.
Môj muž si pri zabíjačke urezal jeden článok  prsta. Skončil v klobáskovom mäse. Klobások sa spravilo asi 50 kg. Na svadbe bolo 120 ľudí. Po svadbe si môj muž naložil na tanier jednu klobásku z piatich upečených. Jeden krát do nej zarezal. A bol tam. Koniec jeho useknutého prsta!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára