O mne...

Nedávno ma oslovili z portálu Varecha.sk a výsledkom spolupráce je rozhovor ktorý uverejnili v októbrovom mesačníku Varecha. Tak ak sa chcete niečo málo o mne dozvedieť, budem rada ak si prečítate.

Vianočná kolekcia.

Doma nás bolo päť detí. Otec učiteľ. Mama domáca. Taká obyčajná chudobná rodina. Bola som najmladšia. Nosila som šaty po dvoch starších sestrách a občas aj po bratoch.  Občas sa mi ušli buchnáty a vyhrážky od mojich starších súrodencov a reči typu: "Zas ťa máme na krku" to vtedy keď im mama prísne nakazovala aby sa so mnou pekne hrali a dávali na mňa pozor. Ale aj napriek drobným nezhodám a detským krivdám som prežila to najkrajšie detstvo na svete. Nič nám nebránilo v tom, aby sme celé leto nestrávili vonku na potoku, jeseň na strnisku a zimu na kopci zo sánkami a jedinými lyžami o ktoré sme sa svorne a každoročne bíjavali. No a samozrejme zimu sme trávievali v kuchyni. Čestné miesto v nej mala veľká pec na ktorej mama varila a piekla a na ktorej sme my deti sedávali a počúvali s nastraženými ušami o čom sa dospelí rozprávajú, hlavne keď prišla návšteva, až pokiaľ nás mamka nezahnala spať. A hneď vedľa pece kanapa na ktorej si náš otecko zvykol pospať vždy v nedeľu po obede. A to sme veru museli byť ticho aby sme ho nezobudili. V strede veľký stôl, pri stene biely kredenc, v kúte malý stolík, na ňom veľké rádio a vedľa staré ošúchané kreslo v ktorom sedávala mama a počúvala Nedeľnú chvíľku poézie.

Vianočné zvyky

Vianočné zvyky v našej rodine sú  už rokmi nemenné. Manžel a ja sme si priniesli zvyky s našich rodín, pospájali sme ich a nakoniec sme si vybrali to čo sa nám najviac páčilo a čo nám vyhovovalo. Manžel a jeho rodina žijú odjakživa v Starej Turej, to sú kopanice, čiže chudobný kraj, ich vianočným jedlom bola praženica s hríbmi, kyslá hríbová polievka a vyprážaný kapor so šalátom. Moja mama bola zo stredoslovenského, otec zo západoslovenského kraja a z našej rodiny sme prebrali zvyk vianočného košíka v ktorom musia byť okrem peňazí, všetky dostupné druhy ovocia a orechov.  Pred večerou otec toto ovocie krájal a my sme museli  zjesť kúsok z každého ovocia, symbolizuje to hojnosť a dostatok jedla po celý rok. Ostatné zvyky sme si už prispôsobili podľa seba.

Spomínanie.

Dnes ráno nás zobudil divný hluk. Mne sa z teplých perín nechcelo, tak sa obetoval manžel a vykukol von. Vo vedľajšom vchode vytopil sused, našťastie z prvého poschodia, suseda z prízemia. Tým ktorým sa chcelo, to ešte vonku nejaký čas rozoberali, ja som sa zavŕtala hlbšie do perín a zaspomínala som si.

...a už zase rastú !!!

           v sobotu prišiel môj muž domov s tým, že stretol kamaráta ktorý si niesol v košíku hríby a že na Dubníku už rastú a tak v nedeľu ráno hor sa na hríby. Domov prišiel  s celkom pekným úlovkom - suchohríby a aj zo dva dubáčiky... to sa ale už zo všetkých strán valili zaručené správy, že rastú... všade okolo nás... to už môj muž nevydržal, sadol do auta a už ho nebolo, domov prišiel až o piatej podvečer a priniesol to čo som odfotila na prvom obrázku, parádny úlovok - hríby sú v mrazáku a tie najkrajšie sa ešte sušia... v utorok išiel zase, tentoraz aj zo synom, doniesol síce iba trochu (druhý obrázok) ale nakázala som mu aby nechal synovi, nech si on nazbiera... no a ja som navarila asi prvý krát v živote hríbovú polievku s mrveničkou a praženicu len so samých dubákov...

Rozlúčka.

S poľutovaním Vám chcem všetkým oznámiť, že sme sa dnes navždy rozlúčili s naším milovaným, ťažko nahraditeľným priateľom. Bola to dlhá a bolestná cesta, bohužiaľ s neodvratným koncom. Ako to všetko začalo? nuž celkom prozaicky.

Neuveriteľný príbeh len pre silné povahy.

        Som sama doma. Sedím v kresle, na kolenách krabicu od topánok plnú fotiek. Prehrabávam sa fotkami a spomienkami. V ruke mi zostala jedna fotka. Nikdy sa nedostala, tak ako aj ostatné z krabice, do žiadneho albumu. Je na nej môj muž v zamastených montérkach. A mne sa pred očami odvíja príbeh. Ak ste slabšie povahy, prestaňte čítať. Ak si myslíte, že to zvládnete, čítajte ďalej. Vyrozprávam Vám tento neuveriteľný príbeh.

Návštevník v mojej kuchyni.

Všetko to začalo tým, že mi manžel priniesol plný košík medvedieho cesnaku. Vysypala som ho pekne do dresu a poď ho umývať, lístok po lístku pekne pod tečúcou vodou keď tu zrazu zacítila som pod rukou čosi guľaté... asi kamienok, pomyslela som si... ale ba, nebol to kamienok ale malý slimáčik... položila som ho aj z lístkom na kraj dresu a ten drobček to hneď využil na preskúmanie miesta kde sa nachádza. Najskôr nakukol ponad list, potom zliezol a začal sa špacírovať po drese ako po diaľnici... nato, že je to slimáčik bol neuveriteľne rýchly... tak som ho nechala nech si to všetko pekne preskúma, potom som ho položila na list a vyniesla za dom do záhrady, možno tam ešte niekde je a svojim deťom rozpráva, že bol u mňa v kuchyni :-)

Vatovec obrovský r.2013, 2015

 Dnes ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa, škoda ho nevyužiť a tak sme sa vybrali na chalupu. Čo to porobiť, úrodu pozbierať a popri robote aj si trochu oddýchnuť. 

Náš malý Ozzy sa už nevedel dočkať, keď sa otvorili dvere na aute prvý sedel na zadnom sedadle a tešil sa ako sa vylieta v sade....

Na balkóne...

Sedela som v sobotu na balkóne, slniečko svietilo (dnes už prší), v ruke foťák, že si pofotím moju balkónovú záhradku, keď tu zrazu okolo mňa začalo čosi lietať. Ako asi každá ženská mám odpor k hmyzu, hlavne takému čo prudko a nekoordinovane lieta a mne sa zdalo, že robí na mňa nálety... no ukázalo sa, že ja som mu celkom ľahostajná, záujem to malo len o moje kvietky a tak som chytila foťák a cvakala. Úloha to neľahká, odfotiť niečo čo kmitá krídelkami tak rýchlo, že na väčšine fotiek je len rozmazaná machuľa. Nakoniec som ho fotila celý deň a bola som rada, že s mojou technikou som urobila zopár záberov kde aj vidieť objekt môjho záujmu....

Zápisky z dovolenky (časť 2.)

Naša dovolenka sa vyvíja priam „úžasne“. Som stále provianťák ale nikto ma tak už nevolá. Po mojom „zážitku“ s medveďom som dostala novú prezývku Medvedica – vzhľadom k môjmu vzhľadu celkom výstižnú. Môj muž samozrejme všetko vykecal a ja som musela môj sen rozprávať asi tri krát až ma to prestalo baviť. Radšej som išla variť. Lenže čo?? Na moje vlezlé otázky typu Čo chcete aby som navarila? už nikto nereaguje. Ráno ich všetkým vyženiem z chaty, beriem psov a vyrážam na hríby. Po mojom „snovom“ zážitku sa v hore môže premávať dvadsať medveďov, mňa to nedokáže rozhádzať. Aj tak sa žiaden medveď nekoná. Ale hríby áno. Večera je jasná. Dobrá hríbová polievka s mrveničkou. Ako teplý základ do brucha to bude stačiť. Tá predstava ako sa všetci „natlačia“ mojej fantastickej hríbovice mi vyvolá úsmev na tvári a tak hybaj naspäť do chaty. 

Zápisky z dovolenky (časť 1.)

Konečne dovolenka. Sme tu v našich milovaných Vysokých Tatrách. Prenajali sme si chatu. Je ukrytá v lese, ohradená aby naši psi mohli behať a neušli do lesa. To nám vyhovuje. Cítime sa ako v hlbokom lese. Našich najbližších susedov nevidíme, nepočujeme.
Prvý večer, ako správni Slováci usporiadame grilovaco – slivovicovú párty. Ešte za triezva sme si rozdelili úlohy. Mne bola pridelená úloha kuchára – zásobovača. Sedím a rozmýšľam, čo zajtra navarím a jedným uchom počúvam ako sa ostatní dohovárajú na akú túru pôjdu. Ja len ticho závidím a spomínam ako sme s tým mojim liezli na Jahňací štít, alebo ako sme sa ráno zobudili na Teryho chate a v objatí a v nemom úžase sme stáli a pozorovali ako sa zobúdza svet. Alebo sme bivakovali v skalách pod Prielomom a ráno keď som sa zobudila dívala som sa kamzíkovi rovno do očí. Nebol to moc priateľský pohľad. My sme boli votrelci a on nás tam nechcel. Tak sme sa tíško zbalili a šlapali ďalej. Tie spomienky si nosím v srdci ako taký malý ohrievačik, v čase núdze poteší a zahreje. Bohužiaľ fyzicky tam už asi nikdy nevkročím. Moje kĺby sa rozhodli odísť do predčasného dôchodku, zatiaľ čo zbytok tela nie je ešte ani v normálnom. Čo už. 

Na Dubníku

Slniečku sa dnes nechcelo vstať....

Ako sa u nás varilo.

Moja mama mala domácnosť pevne rukách. Každý deň bol určený na inú, pre nás pre všetkých prospešnú činnosť. My deti sme o tom neboli až tak presvedčené, hlavne ak sa jednalo o upratovací deň. A čím začnem? Sobotou.

Ako ma moja mama nenaučila variť.

Moja dobrá mama ma nikdy nenaučila variť. Možno preto že som z troch sestier tá najmladšia a tak najstaršia upratovala, stredná pomáhala v kuchyni a na mňa najmladšiu nezostalo nič. Takže som si od sestry užila - "nezavadzaj, bež sa hrať, ukáž to sem, ja to spravím lepšie" a podobných výrokov dosť a dosť.

Napriek tomu som trávila veľa času v kuchyni pri mame, dívala sa jej na ruky ako miesi cesto, ako krája na tenúčko slížiky do polievky, nasávala všetky tie vône a farby našej kuchyne. Je pravda že ako malá som to považovala za krivdu, že ma vyhazdujú od všetkých tých krémov a zákuskov a omáčok, ale stačilo prísť do puberty a bola som za vodou. Sestry už boli z domu preč a darmo mama volala - poď mi pomôcť, jedinou mojou odpoveďou bolo - ja to neviem, ešte ti to pokazím - a to som si o sebe myslela aká som ja frajerka.

Kuchárska kniha mojej mamy.

Keď moja mama zakričala „Evka poď mi toto zapísať“ a strkala mi do rúk malý kúsok popísaného papiera, vedela som čo ma čaká. Chcela, aby som jej zapísala recept. A tak som zobrala maminu kuchársku knihu – zelený, hrubý, linajkový zošit v tvrdej väzbe a pustila som sa do písania. Najprv ingrediencie, to ešte šlo, ale keď som mala napísať postup to bolo horšie. Ja som chcela aby to bolo zrozumiteľné a mama zas – "to je dobre ja už budem vedieť čo a ako". Tak sme sa chvíľu handrkovali, nakoniec mama kapitulovala, porozprávala mi ako sa ten recept robí a ja som ho zapísala. 

Taký malý zázrak

   V našom malom mestečku máme malé Tesco. V našom malom Tescu je súkromné mäsiarstvo. Dobré mäso, dobré ceny. Čo si vyberiete to zaplatíte rovno pri pulte. Taký malý obchod v obchode. Dnes som toho môjho vyslala na nákup. Vyfasoval našu nákupnú peňaženku, zoznam čo má nakúpiť, tašku, šál a čapicu a šiel. Najskôr išiel do toho nášho maličkého Tesca do mäsiarstva. Nakúpil čo mal napísané na zozname, zaplatil a išiel kúpiť ostatné. Medzi iným sa pristavil aj pri chladiacom boxe, v takom čo je v prostriedku predajne a sú v ňom nahádzané napr. kurence. Pokúpil čo bolo treba a šiel k pokladni. Na svoje obrovské zdesenie zistil, že nemá peňaženku. Vrátil sa do mäsiarstva, slušne sa opýtal a dostal slušnú odpoveď, že nie, že peňaženku tam nenechal.... už sa zmieril s tým, že ju stratil, alebo ho niekto okradol, keď ju zbadal... ležala tam kde ju položil keď sa načahoval za slaninkou ktorú chcel kúpiť a nakoniec ju aj tak nekúpil. No chápete to? položil tú peňaženku na chladiaci pult, kde bola všetkým na očiach, po Tescu sa motal minimálne dvadsať minút a tú peňaženku nikto neukradol... no ja to nechápem, ale stalo sa to :-)