utorok 28. mája 2013

Ako ma moja mama nenaučila variť.

Moja dobrá mama ma nikdy nenaučila variť. Možno preto že som z troch sestier tá najmladšia a tak najstaršia upratovala, stredná pomáhala v kuchyni a na mňa najmladšiu nezostalo nič. Takže som si od sestry užila - "nezavadzaj, bež sa hrať, ukáž to sem, ja to spravím lepšie" a podobných výrokov dosť a dosť.
Napriek tomu som trávila veľa času v kuchyni pri mame, dívala sa jej na ruky ako miesi cesto, ako krája na tenúčko slížiky do polievky, nasávala všetky tie vône a farby našej kuchyne. Je pravda že ako malá som to považovala za krivdu, že ma vyhazdujú od všetkých tých krémov a zákuskov a omáčok, ale stačilo prísť do puberty a bola som za vodou. Sestry už boli z domu preč a darmo mama volala - poď mi pomôcť, jedinou mojou odpoveďou bolo - ja to neviem, ešte ti to pokazím - a to som si o sebe myslela aká som ja frajerka.

Ako hlboko som sa mýlila som zistila pred svadbou, keď som mala pomáhať v dome môjho nastávajúceho variť nedeľný obed. Nikdy nezabudnem ako sa moja švagrina na mne bavila, že neviem ako sa čistí zelenina. Ja viem že to znie neuveriteľne ale ja som to vážne nevedela. Tak hrozne som sa hanbila, ale čo už nič iné mi nezostalo len sa s tým popasovať. Našťastie sme krátko po svadbe dostali byt a ja som sa začala učiť podľa kuchárskych kníh. Mama bola ďaleko, mobily vtedy neboli, na pevnú linku sa čakalo roky, tak som sa učila z kníh. Niečo šlo lepšie niečo horšie, mnohé skončilo v koši alebo v záchode. Jediné čo som ale vedela stopercentne, že ja keď budem mať dcéru naučím ju variť aj keby čo bolo.
Dnes mám dospelé deti a varíme všetci ja, manžel, syn aj dcéra.
Nedávno sme sa stretli celá rodina a z dcérou sme skonštatovali že ja som ju nikdy neučila variť. Najskôr som sa chcela hádať, ale potom som musela priznať že má pravdu. Skutočne som ju cielene nikdy neučila variť, ale ona aj jej brat sa odmalička motali v kuchyni a ja som im dávala drobné úlohy, očistiť zeleninu, nakrájať zemiaky, obaliť rezne, vykrajovať medovníčky a potom sme ich spolu zdobili.... Aj keď výtvory to boli občas prečudesné mali sme s nich veľkú radosť. Raz mi kamarátka, ktorá videla spúšť ktorú narobili naše deti povedala, že ona by to nikdy nedovolila, aby jej detská takto zavadzali. Vtedy som si spomenula na moju mamu- pomáhať som síce nemusela, ale z kuchyne ma nikdy nevyhnala a ja som sa mohla dívať a počúvať a cítiť a neskôr nato všetko spomínať a robiť mnohé veci presne tak ako ich robila moja mama. Takže nakoniec ma moja dobrá mama predsa niečo naučila a ja som jej za to vďačná.

2 komentáre: