Vianočná kolekcia.

Doma nás bolo päť detí. Otec učiteľ. Mama domáca. Taká obyčajná chudobná rodina. Bola som najmladšia. Nosila som šaty po dvoch starších sestrách a občas aj po bratoch.  Občas sa mi ušli buchnáty a vyhrážky od mojich starších súrodencov a reči typu: "Zas ťa máme na krku" to vtedy keď im mama prísne nakazovala aby sa so mnou pekne hrali a dávali na mňa pozor. Ale aj napriek drobným nezhodám a detským krivdám som prežila to najkrajšie detstvo na svete. Nič nám nebránilo v tom, aby sme celé leto nestrávili vonku na potoku, jeseň na strnisku a zimu na kopci zo sánkami a jedinými lyžami o ktoré sme sa svorne a každoročne bíjavali. No a samozrejme zimu sme trávievali v kuchyni. Čestné miesto v nej mala veľká pec na ktorej mama varila a piekla a na ktorej sme my deti sedávali a počúvali s nastraženými ušami o čom sa dospelí rozprávajú, hlavne keď prišla návšteva, až pokiaľ nás mamka nezahnala spať. A hneď vedľa pece kanapa na ktorej si náš otecko zvykol pospať vždy v nedeľu po obede. A to sme veru museli byť ticho aby sme ho nezobudili. V strede veľký stôl, pri stene biely kredenc, v kúte malý stolík, na ňom veľké rádio a vedľa staré ošúchané kreslo v ktorom sedávala mama a počúvala Nedeľnú chvíľku poézie.

Vianočné zvyky

Vianočné zvyky v našej rodine sú  už rokmi nemenné. Manžel a ja sme si priniesli zvyky s našich rodín, pospájali sme ich a nakoniec sme si vybrali to čo sa nám najviac páčilo a čo nám vyhovovalo. Manžel a jeho rodina žijú odjakživa v Starej Turej, to sú kopanice, čiže chudobný kraj, ich vianočným jedlom bola praženica s hríbmi, kyslá hríbová polievka a vyprážaný kapor so šalátom. Moja mama bola zo stredoslovenského, otec zo západoslovenského kraja a z našej rodiny sme prebrali zvyk vianočného košíka v ktorom musia byť okrem peňazí, všetky dostupné druhy ovocia a orechov.  Pred večerou otec toto ovocie krájal a my sme museli  zjesť kúsok z každého ovocia, symbolizuje to hojnosť a dostatok jedla po celý rok. Ostatné zvyky sme si už prispôsobili podľa seba.

Spomínanie.

Dnes ráno nás zobudil divný hluk. Mne sa z teplých perín nechcelo, tak sa obetoval manžel a vykukol von. Vo vedľajšom vchode vytopil sused, našťastie z prvého poschodia, suseda z prízemia. Tým ktorým sa chcelo, to ešte vonku nejaký čas rozoberali, ja som sa zavŕtala hlbšie do perín a zaspomínala som si.

Rozlúčka.

S poľutovaním Vám chcem všetkým oznámiť, že sme sa dnes navždy rozlúčili s naším milovaným, ťažko nahraditeľným priateľom. Bola to dlhá a bolestná cesta, bohužiaľ s neodvratným koncom. Ako to všetko začalo? nuž celkom prozaicky.

Neuveriteľný príbeh len pre silné povahy.

        Som sama doma. Sedím v kresle, na kolenách krabicu od topánok plnú fotiek. Prehrabávam sa fotkami a spomienkami. V ruke mi zostala jedna fotka. Nikdy sa nedostala, tak ako aj ostatné z krabice, do žiadneho albumu. Je na nej môj muž v zamastených montérkach. A mne sa pred očami odvíja príbeh. Ak ste slabšie povahy, prestaňte čítať. Ak si myslíte, že to zvládnete, čítajte ďalej. Vyrozprávam Vám tento neuveriteľný príbeh.

Ako sa u nás varilo.

Moja mama mala domácnosť pevne rukách. Každý deň bol určený na inú, pre nás pre všetkých prospešnú činnosť. My deti sme o tom neboli až tak presvedčené, hlavne ak sa jednalo o upratovací deň. A čím začnem? Sobotou.

Ako ma moja mama nenaučila variť.

Moja dobrá mama ma nikdy nenaučila variť. Možno preto že som z troch sestier tá najmladšia a tak najstaršia upratovala, stredná pomáhala v kuchyni a na mňa najmladšiu nezostalo nič. Takže som si od sestry užila - "nezavadzaj, bež sa hrať, ukáž to sem, ja to spravím lepšie" a podobných výrokov dosť a dosť.

Napriek tomu som trávila veľa času v kuchyni pri mame, dívala sa jej na ruky ako miesi cesto, ako krája na tenúčko slížiky do polievky, nasávala všetky tie vône a farby našej kuchyne. Je pravda že ako malá som to považovala za krivdu, že ma vyhazdujú od všetkých tých krémov a zákuskov a omáčok, ale stačilo prísť do puberty a bola som za vodou. Sestry už boli z domu preč a darmo mama volala - poď mi pomôcť, jedinou mojou odpoveďou bolo - ja to neviem, ešte ti to pokazím - a to som si o sebe myslela aká som ja frajerka.

Kuchárska kniha mojej mamy.

Keď moja mama zakričala „Evka poď mi toto zapísať“ a strkala mi do rúk malý kúsok popísaného papiera, vedela som čo ma čaká. Chcela, aby som jej zapísala recept. A tak som zobrala maminu kuchársku knihu – zelený, hrubý, linajkový zošit v tvrdej väzbe a pustila som sa do písania. Najprv ingrediencie, to ešte šlo, ale keď som mala napísať postup to bolo horšie. Ja som chcela aby to bolo zrozumiteľné a mama zas – "to je dobre ja už budem vedieť čo a ako". Tak sme sa chvíľu handrkovali, nakoniec mama kapitulovala, porozprávala mi ako sa ten recept robí a ja som ho zapísala. 

Taký malý zázrak

   V našom malom mestečku máme malé Tesco. V našom malom Tescu je súkromné mäsiarstvo. Dobré mäso, dobré ceny. Čo si vyberiete to zaplatíte rovno pri pulte. Taký malý obchod v obchode. Dnes som toho môjho vyslala na nákup. Vyfasoval našu nákupnú peňaženku, zoznam čo má nakúpiť, tašku, šál a čapicu a šiel. Najskôr išiel do toho nášho maličkého Tesca do mäsiarstva. Nakúpil čo mal napísané na zozname, zaplatil a išiel kúpiť ostatné. Medzi iným sa pristavil aj pri chladiacom boxe, v takom čo je v prostriedku predajne a sú v ňom nahádzané napr. kurence. Pokúpil čo bolo treba a šiel k pokladni. Na svoje obrovské zdesenie zistil, že nemá peňaženku. Vrátil sa do mäsiarstva, slušne sa opýtal a dostal slušnú odpoveď, že nie, že peňaženku tam nenechal.... už sa zmieril s tým, že ju stratil, alebo ho niekto okradol, keď ju zbadal... ležala tam kde ju položil keď sa načahoval za slaninkou ktorú chcel kúpiť a nakoniec ju aj tak nekúpil. No chápete to? položil tú peňaženku na chladiaci pult, kde bola všetkým na očiach, po Tescu sa motal minimálne dvadsať minút a tú peňaženku nikto neukradol... no ja to nechápem, ale stalo sa to :-)