sobota 24. decembra 2016

Vianočná kolekcia.

Doma nás bolo päť detí. Otec učiteľ. Mama domáca. Taká obyčajná chudobná rodina. Bola som najmladšia. Nosila som šaty po dvoch starších sestrách a občas aj po bratoch.  Občas sa mi ušli buchnáty a vyhrážky od mojich starších súrodencov a reči typu: "Zas ťa máme na krku" to vtedy keď im mama prísne nakazovala aby sa so mnou pekne hrali a dávali na mňa pozor. Ale aj napriek drobným nezhodám a detským krivdám som prežila to najkrajšie detstvo na svete. Nič nám nebránilo v tom, aby sme celé leto nestrávili vonku na potoku, jeseň na strnisku a zimu na kopci zo sánkami a jedinými lyžami o ktoré sme sa svorne a každoročne bíjavali. No a samozrejme zimu sme trávievali v kuchyni. Čestné miesto v nej mala veľká pec na ktorej mama varila a piekla a na ktorej sme my deti sedávali a počúvali s nastraženými ušami o čom sa dospelí rozprávajú, hlavne keď prišla návšteva, až pokiaľ nás mamka nezahnala spať. A hneď vedľa pece kanapa na ktorej si náš otecko zvykol pospať vždy v nedeľu po obede. A to sme veru museli byť ticho aby sme ho nezobudili. V strede veľký stôl, pri stene biely kredenc, v kúte malý stolík, na ňom veľké rádio a vedľa staré ošúchané kreslo v ktorom sedávala mama a počúvala Nedeľnú chvíľku poézie.



Vidím nás tam všetkých. Mama sa zvŕta pri hrncoch, otec sedí za stolom a číta noviny. Najstarší brat má, ako vždy strčenú hlavu v knihách. Moje sestry sa čosi dohadujú a ja s mojim starším bračekom sa hráme v našom obľúbenom kúte na zemi. Vonku za oknami padá sneh a tma a u nás v kuchyni je teplúčko a útulne. Zvlášť pred Vianocami, keď sme sedávali za stolom a chystali vianočné ozdoby. Oriešky obalené v staniole, papierové reťaze, maľované medovníčky... A raz večer, naša usmievavá mama, s rukami za chrbtom, nám oznámila: "Niečo pre vás mám" a na stôl položila neveľkú tenkú škatuľu na ktorej bolo napísané Vianočná kolekcia. Ani sme nedýchali keď mama odstraňovala celofán v ktorom bola škatuľa zabalená a keď ju otvorila, sklonili sme hlávky nad tú nádheru a mlčky sme obdivovali tú krásu nevídanú. Po krajoch boli salónky zabalené v zlatom staniole, v strede Dedo Mráz, zvončeky,  rybičky, autíčko, panenka... Žiadne fúkané figúrky, len tenké formičkové čokoládky zabalené v pestrých pozlátkach. Keď mama škatuľu zavrela a so slovami: "Ešte pár dní vydržte" odkráčala aby ju skryla do spálne, svorne sme  vydýchli, ale ešte chvíľu sme sa nezmohli ani na slovo. Veď to bola naša prvá vianočná kolekcia. Dovtedy sme mali len vlastnoručne doma vyrobené ozdoby. Odrazu sme si pripadali tak dôležito, tak bohato, veď mi budeme mať na stromčeku čokoládovú kolekciu kupovanú v obchode!
Dni ubiehali rýchlo a my sme ich trávili tak ako po iné roky. Cez deň v škole, poobede na kopci a večer v kuchyni. Len ja, najmladšia som bola celý deň sama doma s mamou. Bolo mi dlho a aj napätie z Vianoc sa stupňovalo a tak som v nestráženej chvíli prekĺzla do spálne, otvorila som maminu skriňu a tam na samom vrchu, na krásne uloženom a voňavom posteľnom prádle bola položená naša prvá vianočná kolekcia. Prisunula som si stoličku, najprv som len obdivovala peknú škatuľu, potom som ju zložila na zem, otvorila a kochala sa krásnymi čokoládkami. Neviem čo to do mňa vošlo, či detská zvedavosť, či vôňa čokolády, možno som sa len chcela pozrieť ako to vyzerá vo vnútri pod pozlátkou, len som jednu kolekciu začala opatrne rozbaľovať a to som už nevydržala, ja som z tej kolekcie odhryzla. To bola dobrota, čokoláda sa na jazyku rozplývala a ja hoci som vedela, že robím zle a že ma potrestajú, odhryzla som z druhej aj z tretej. Čokoládky som opatrne zabalila tak aby nič nebolo vidieť a vrátila som ich späť do škatule.
Vianočný stromček sme strojili večer pred Štedrým dňom a zdobili sme ho všetci spolu. Ako prvé sa dávali sklenené ozdoby, to preto aby boli čo najbližšie pri kmeni, na najhrubších halúzkach, aby nespadli a nerozbili sa. Potom mama doniesla vianočnú kolekcia aby sme ju spoločne zavesili. Och ako som sa bála, že mi prídu na to čo som vyviedla. Ale nikto si nič nevšimol. Z čokoládok som odhryzla len maličký kúsoček a pozlátka som tak umne pozakladala naspäť, že si nikto nič nevšimol. Aj som si vydýchla, aj ma hrýzlo svedomie, ani z darčekov som nemala takú radosť lebo stále som mala pred sebou rozžiarený stromček a na ňom tri kolekcie, z ktorých som ja odhryzla.
Vianoce prešli, darčeky boli rozdané, pyžamá a ponožky putovali do skríň, knižky sme po večeroch rýchlo prečítali a o hračky sme sa stihli snáď aj sto krát pobiť, keď naša mama oznámila: "Je čas odstrojiť stromček." Hurá, na to sme sa najviac tešili. U nás nikto nesmel zo stromčeka nič zvesiť a už vôbec nič zjesť. Až keď sa stromček odstrojil, sklené gule sa zabalili každá zvlášť do mäkkého papiera a opatrne odložili do škatule aby sa zase o rok na Vianoce vytiahli, posadali sme si za stôl a mama nám všetky dobroty zo stromčeka porozdeľovala. Najskôr orechy obalené v pozlátke, potom medovníčky, doma robené salónky, no  a na záver prišla na radu najviac očakávaná, naša prvá vianočná kolekcia. Mama rozdeľovala spravodlivo. Chlapci dostali autíčka a rybičky, dievčatá zvončeky a panenky. Všetci sa tešili, len ja som sedela ako pena. Veď teraz už na to určite prídu a veru aj prišli. Najprv každý obdivoval tých pár svojich čokoládok, potom ich rozbalili a.... môj najstarší brat neveriacky skríkol: "A toto čo má byť?" a pred mamu otŕčal čokoládové autíčko z ktorého bolo kúsok odhryznuté.
A začalo vyšetrovanie. Krik, obviňovanie, hádky, zvady. Mama všetkých krotila, znovu usadila za stôl a rozhodla: "Pokiaľ sa vinník neprizná, čokoláda sa zabavuje" a vzala všetku čokoládu a nás zahnala do postele. Bála som sa, tak veľmi som sa bála priznať, nie preto, že by mi hrozila bitka, naši nás nebili, ale bála som sa tej hanby ktorá ma čakala. Napriek tomu som to nevydržala a už v noci som s veľkým plačom skončila v maminej posteli a tam som sa, mame v náručí priznala, vyžalovala a vyplakala  a napodiv, mama ma ani moc nehrešila.
Ráno mojim súrodencom  oznámila, že vinník sa priznal a ona ho potrestala tak, že on jediný čokoládu nedostane ale, že kto to bol si nechá pre seba. A skutočne ma neprezradila, len sa smutne usmiala, pohladila ma po hlávke a čokoládu mi nakoniec tiež dala.
Vždy na Vianoce keď na stromček vešiame salónky a čokoládové kolekcie, sladkosti a ozdoby od výmyslu sveta si na tento príbeh spomeniem. Opatrne rozbalím päť sklenených gúľ, ktoré mi po mame ostali a zavesím ich celkom hore a viac ku kmeňu aby ani náhodou nespadli a nerozbili sa. A krásny strieborný vláčik z fúkaného skla, so štyrmi vagónikmi už ani na stromček nevešiam, radšej ho len položím na parapetnú dosku kde v čase Vianoc ukladám rôzne drobnosti a svetielka. A spomínam na naše detské Vianoce, na našu prvú vianočnú kolekciu a na to, že až po rokoch som pochopila že moja dobrá mama ma nevyhrešila preto, lebo jej bolo ľúto, že nám deťom nemôže dať viac..... ale ja som už vtedy  vedela, že nám dala všetko.

1 komentár: