Neuveriteľný príbeh len pre silné povahy.

        Som sama doma. Sedím v kresle, na kolenách krabicu od topánok plnú fotiek. Prehrabávam sa fotkami a spomienkami. V ruke mi zostala jedna fotka. Nikdy sa nedostala, tak ako aj ostatné z krabice, do žiadneho albumu. Je na nej môj muž v zamastených montérkach. A mne sa pred očami odvíja príbeh. Ak ste slabšie povahy, prestaňte čítať. Ak si myslíte, že to zvládnete, čítajte ďalej. Vyrozprávam Vám tento neuveriteľný príbeh.

Zápisky z dovolenky (časť 2.)

Naša dovolenka sa vyvíja priam „úžasne“. Som stále provianťák ale nikto ma tak už nevolá. Po mojom „zážitku“ s medveďom som dostala novú prezývku Medvedica – vzhľadom k môjmu vzhľadu celkom výstižnú. Môj muž samozrejme všetko vykecal a ja som musela môj sen rozprávať asi tri krát až ma to prestalo baviť. Radšej som išla variť. Lenže čo?? Na moje vlezlé otázky typu Čo chcete aby som navarila? už nikto nereaguje. Ráno ich všetkým vyženiem z chaty, beriem psov a vyrážam na hríby. Po mojom „snovom“ zážitku sa v hore môže premávať dvadsať medveďov, mňa to nedokáže rozhádzať. Aj tak sa žiaden medveď nekoná. Ale hríby áno. Večera je jasná. Dobrá hríbová polievka s mrveničkou. Ako teplý základ do brucha to bude stačiť. Tá predstava ako sa všetci „natlačia“ mojej fantastickej hríbovice mi vyvolá úsmev na tvári a tak hybaj naspäť do chaty. 

Zápisky z dovolenky (časť 1.)

Konečne dovolenka. Sme tu v našich milovaných Vysokých Tatrách. Prenajali sme si chatu. Je ukrytá v lese, ohradená aby naši psi mohli behať a neušli do lesa. To nám vyhovuje. Cítime sa ako v hlbokom lese. Našich najbližších susedov nevidíme, nepočujeme.
Prvý večer, ako správni Slováci usporiadame grilovaco – slivovicovú párty. Ešte za triezva sme si rozdelili úlohy. Mne bola pridelená úloha kuchára – zásobovača. Sedím a rozmýšľam, čo zajtra navarím a jedným uchom počúvam ako sa ostatní dohovárajú na akú túru pôjdu. Ja len ticho závidím a spomínam ako sme s tým mojim liezli na Jahňací štít, alebo ako sme sa ráno zobudili na Teryho chate a v objatí a v nemom úžase sme stáli a pozorovali ako sa zobúdza svet. Alebo sme bivakovali v skalách pod Prielomom a ráno keď som sa zobudila dívala som sa kamzíkovi rovno do očí. Nebol to moc priateľský pohľad. My sme boli votrelci a on nás tam nechcel. Tak sme sa tíško zbalili a šlapali ďalej. Tie spomienky si nosím v srdci ako taký malý ohrievačik, v čase núdze poteší a zahreje. Bohužiaľ fyzicky tam už asi nikdy nevkročím. Moje kĺby sa rozhodli odísť do predčasného dôchodku, zatiaľ čo zbytok tela nie je ešte ani v normálnom. Čo už. 

Taký malý zázrak

   V našom malom mestečku máme malé Tesco. V našom malom Tescu je súkromné mäsiarstvo. Dobré mäso, dobré ceny. Čo si vyberiete to zaplatíte rovno pri pulte. Taký malý obchod v obchode. Dnes som toho môjho vyslala na nákup. Vyfasoval našu nákupnú peňaženku, zoznam čo má nakúpiť, tašku, šál a čapicu a šiel. Najskôr išiel do toho nášho maličkého Tesca do mäsiarstva. Nakúpil čo mal napísané na zozname, zaplatil a išiel kúpiť ostatné. Medzi iným sa pristavil aj pri chladiacom boxe, v takom čo je v prostriedku predajne a sú v ňom nahádzané napr. kurence. Pokúpil čo bolo treba a šiel k pokladni. Na svoje obrovské zdesenie zistil, že nemá peňaženku. Vrátil sa do mäsiarstva, slušne sa opýtal a dostal slušnú odpoveď, že nie, že peňaženku tam nenechal.... už sa zmieril s tým, že ju stratil, alebo ho niekto okradol, keď ju zbadal... ležala tam kde ju položil keď sa načahoval za slaninkou ktorú chcel kúpiť a nakoniec ju aj tak nekúpil. No chápete to? položil tú peňaženku na chladiaci pult, kde bola všetkým na očiach, po Tescu sa motal minimálne dvadsať minút a tú peňaženku nikto neukradol... no ja to nechápem, ale stalo sa to :-)