Rozlúčka.

S poľutovaním Vám chcem všetkým oznámiť, že sme sa dnes navždy rozlúčili s naším milovaným, ťažko nahraditeľným priateľom. Bola to dlhá a bolestná cesta, bohužiaľ s neodvratným koncom. Ako to všetko začalo? nuž celkom prozaicky.

Pripravovali sme spolu obed. V hrncoch veselo bublotalo, voda vrela, para parila a všetko sa to zlievalo do bežných zvukov kuchyne. Odrazu však nastalo ticho. Pátrala som po príčine a z hrôzou som zistila, že to on, môj miláčik stíchol. Niežeby bol inokedy hlučný, to nie ale teraz úplne onemel. Pátrala som po jeho životných funkciách... ach tá hrôza boli minimálne. Čo teraz, čo si ja nešťastná počnem. Našťastie bol muž doma a ten sa celkom aktívne zapojil do oživovania. Bohužiaľ bol málo platný a tak sme sa rozhodli zveriť ho do rúk odborníkom.

Ťažké lúčenie nastalo hneď na druhý deň, bolo o to ťažšie, že na liečenie musel nastúpiť až v ďalekej Bratislave. Miestny odborník si nevedel rady a to len zvýšilo naše obavy. Návštevy nám zakázali a tak som aspoň každý deň telefonovala a pýtala som sa na jeho stav. Dostávala som samé vyhýbavé odpovede. Bratislavský odborník nás pomaly ale isto začal pripravovať na najhoršie. Naše najtemnejšie predtuchy sa naplnili. Vrátili nám ho domov v nezmenenom stave.

Sadli sme si z mužom, chytili sa za ruky a premýšľali čo ďalej. Zo slzami v očiach sme prezerali naše spoločné fotografie a spomínali na všetky tie krásne, spoločne strávené chvíle. Bolo to ťažké rozhodnutie a ešte ťažšie lúčenie. Ale nebolo vyhnutia, naposledy sme ho pohladili a odviezli tam, odkiaľ už nieto návratu. Bolo nám však jasné, že bez neho,  dlho nevydržíme. Aj sa tak stalo. Najprv sme vybrali a len tak nesmelo okukávali, porovnávali, hodnotili pre a proti až sme sa rozhodli a odo dnes je náš. Je úžasný, je nádherný, je dokonalý. Náš nový parný hrniec!

Aj keď som nadšená, nezabúdam na môj starý parný hrniec, ktorý mi verne roky slúžil, tak ako mi v kuchyni slúžili mnohé iné spotrebiče. Česť ich pamiatke!